Doyle Brunson sa narodil 10. augusta 1933 v mestečku Roby v Texase Mealii a Johnovi Brunsonovcom. Bola to oblasť rančov, obrovských prázdnych prérií a bavlníkových plantáži. Brunsonovci žili na svojej bavlníkovej farme v malom mestečku Longworth, kde žilo len okolo 100 ľudí – každý každého poznal, ľudia si v ťažkých časoch ochotne pomáhali, no a prakticky tu neexistovali žiadny nepriatelia. Okrem rodičov žili v domácnosti aj jeho starší súrodenci – sestra Lavada a brat Lloyd. Amerika zažívala veľkú hospodársku krízu, nájsť prácu bolo ťažké a mnoho rodín si muselo uťahovať opasky.
„V dome sme nemali elektriku, tečúcu vodu ani kanalizáciu. Vodu sme pili z cisterny, ktorá bola na verande, odtiaľ sme ju vo vedrách nosili do domu. Kúpali sme sa vo vani vonku, tam kde sa aj pralo prádlo. Keď sa vaňa napustila, okúpali sa v nej všetci, no a ja ako najmladší, som vždy išiel posledný. Elektrinu k nám zaviedli, keď som mal asi 7 rokov, o sprche som sa dozvedel až ako teenager. Život nebol ľahký, ale zas na druhú stranu tu neexistovali žiadne krádeže, bitky či intrigy, rodičia sa nebáli o deti a my sme vďaka tomu mohli tráviť celé dni vonku. Od 8-9 rokov som už vytrhávala a zbieral bavlnu, no a ja som si vtedy uvedomil, že mám sen. Sen odísť z farmy, ísť na univerzitu, nájsť si dobrú prácu a stať sa niekým. Zostať v malom meste a pracovať na farme, to nikam nevedie. Bol som odhodlaný urobiť všetko pre to, aby som sa odtiaľ dostal a zmenil si život.“
Roztiahnutý americký vidiek v praxi znamená, že všetko je ďaleko. Škola, obchod, jazero i susedovie deti. Vzhľadom na tento fakt trávil Doyle celé detstvo vonku, a za celé dni nabehal či nabicykloval dlhé kilometre. Okrem toho celé dni trávili deti vonku rôznymi športovými hrami, plávaním či hraním basketbalu, no a práve tu sa do Doyla zasialo semienko súťaživosti. Ako mladík vyrástol, jeho atletické schopnosti sa vďaka týmto základom rýchlo zlepšovali. Na strednej škole začal hrávať futbal, no vzhľadom na jeho nízku postavu a tvrdosť tohto športu to po chvíli nechal tak a presunul sa k baseballu. Ani tam to ale nebolo o nič lepšie, vzhľadom na Doylove problémy so zrakom, no a tak tretia voľba padla na basketbal.
Do nádejnej basketbalovej kariéry útly mladík vošiel s ikonickými okuliarmi, no a keďže mal veľmi dobrú atletickú výdrž, prijali ho do mužstva. Ozajstnou hviezdou sa stal až vďaka puberte, počas ktorej v 15-tich za jeden rok vyrástol o takmer 20 centimetrov a dostal sa tak na 187cm. Rok na to zosilnel, pribral svalovú hmotu a všetky hodiny tréningu sa začali vyplácať – stal sa z neho najlepší strelec na škole, neskôr v kraji, no a netrvalo dlho a stala sa z neho celoštátna basketbalová hviezda.
Mladý Doyle s číslom 22
Mladíkove úspechy neušli ani pozornosti vysokých škôl, no a po skončení strednej dostal športové štipendium na Hardin-Simmonsovu univerzitu, kde začal hrávať vysokoškolskú ligu, ktorá sa v Amerike teší veľkej popularite. Je pravidlom, že túto ligu sledujú skauti z najlepších NBA tímov, ktorí tu bojujú o nádejné budúce hviezdy najlepšej basketbalovej ligy sveta. V roku 1953 síce Doylov tím prehral v play-off, no on počas sezóny zaznamenal 428 bodov a po poslednom zápase play-off si ho vyhliadol skaut z Minneapolis Lakers. Jeho výnimočný výkon mu v roku 1954 vyniesol pozvanie do draftu NBA, čím sa otvorili dvere k jeho snom o profesionálnom basketbale. Bohužiaľ, osud mal pre neho iné plány.
Keďže štúdium na univerzite bolo aj napriek štipendiu nákladné, musel si Doyle popri štúdiu a športe nájsť aj prácu. Tú ako mocný chlap dostal v továrni na sadru, kde jeho prácou bola manipulácia a nakladanie sadrokartónových panelov do vagónov. No a pri jednej takejto rutinnej nakládke sa doslova všetko pokazilo. Vysokozdvižný vozík priniesol k vagónu várku sadrokartónov, a Doyle aj s kolegom ich spolu nakladali do vagóna. V tom sa začala hromada tabúl rútiť na zem a Doyle v tom momente priskočil a inštinktívne ich chcel zachytiť. Avšak celá hromada vážila skoro jednu tonu, ktorá skončila na Doylovi.
„Dosky padajúce z vozíku skončili rovno na mojej pravej nohe a okamžite ma zrazili na zem. Všade bol prach, no a keď usadol zbadal som moju nohu – obe kosti mi praskli a trčali von z kože pod 90-stupňovým uhlom. Nekričal som, ani neplakal – horšiu bolesť, ako v nohe, som cítil vo svojom vnútri. Nemal som zničené len nohy, ale aj moje sny, nádeje a všetko, na čom som celý život pracoval. Zrútil sa mi život.“ Operácia v miestnej nemocnici síce dopadla dobre, no Doyle musel celý rok chodiť o barliach. Počas rekonvalescencie sa mu kosti zle zrástli, musel podstúpiť ďalšiu operáciu, ktorá len definitívne spečatila to, čo tušil – koniec jeho basketbalovým snom.
„Dlho trvalo, kým som si v hlave dal všetko do poriadku a dokázal sa postaviť tomuto osudu. Basketbal som už hrať nemohol, no stále som túžil súťažiť a vyhrávať peniaze. Pochádzal som z chudobných pomerov a byť bohatý bol pre mňa najsilnejší cieľ. Nevedel som, ako do dosiahnuť, tak som na škole doštudoval obchodnú administratívu, titul som bral vážne a štúdiu som venoval všetko. Po víkendoch sme na intrákoch hrávali poker, v tom čase 5-card draw a 7-card stud, kde som pomerne často vyhrával a toto vreckové sa mi vždy zišlo. Bolo to také dodatočné štipendium, vyhraté peniaze som si užil, no nikdy som nad pokrom nerozmýšľal ako nad dlhodobým či stabilným príjmom. Po škole som začal pracovať pre Burroughs Corporation, spoločnosť predávajúcu účtovné pomôcky a kalkulačky. Vďaka tomu som sa dostal do drsného Fort Worth, jedného z najnebezpečnejších miest široko-ďaleko. Ani vo sne by ma nenapadlo, kam ma až táto cesta zavedie.....“
Zdroj: TexasMonthly, autobiografia Kmotr Pokeru, Wikipedia