„V roku 1958 som sa prvýkrát dopočul o hre zvanej hold´em. Nevedeli sme o čo ide, opísali nám to, že je to variant sedem card studu, nakoľko na konci je v hre sedem kariet (5 spoločných a 2 vlastné). V tých časoch sa hralo len na jeden blind, ktorý platil hráč naľavo od dealera. Stávkové kolá boli ako dnes flop, turn a river, po ktorom nasledoval showdown. Nezabudnem, ako sa mi hra hneď zapáčila, oproti iným variantom sa totiž niesla v rýchlom tempe, čo je podľa mňa dôvod, prečo si získala takú popularitu“.
„Pri mojich prvých partičkách NLH som mal pocit, že som v hračkárstve - takmer všetci hráči nemali ani šajnu čo robia. Takže, keď som pochopil, že treba hrať dobré handy a k tomu využívať pozíciu, rýchlo som ich začal porážať. A vyhrával som naozaj veľa.“ Neustále výhry a slastný pocit získaných peňazí ale pokazila séria rodinných tragédií, ktoré sa na Doyla zosypali ako lavína. Počas jedného roka Doyle pochoval svojho otca (dostal infarkt počas kosenia trávy), staršieho brata (mal len 37 rokov, zomrel na rakovinu) a dve tety.
„Aby toho nebolo málo, ďalšiu smrť som videl priamo pri stole, keď som hral proti staršiemu poslancovi Redovi Dodsonovi. Red bol jeden z najviac tight hráčov, akých som kedy stretol, takže som ho beztrestne bluffoval celú noc a mal som pocit, ako by ma predčasne navštívil Santa Claus. V jednej hre, keď Red konečne trafil druhú najlepšiu kombináciu A-2-3-4-6 som ako naschvál trafil proti nemu Wheel (A-2-3-4-5), no a keď Red uvidel showdown celý zmodrel, oči sa mu obrátili stĺpom a skôr, ako padol na podlahu bol mŕtvy. Privolaný lekár už iba skonštatoval, že to bol masívny infarkt.“
„Veci v Exchange Avenue začali ísť dole kopcom, všade boli drogy, ktoré lákali viac a viac policajtov. Neustále razie, časté konflikty a to, že som sám strávil v CPZtke niekoľko nocí, dali definitívu – bol čas vypadnúť. Samozrejme za cieľ som si vybral Las Vegas, a spolu s Davidom Vernonom a Waynom Hamiltonom sme si zobrali celý svoj bankroll (po 500$ každý) a vydali sa splniť si svoj sen. Ten sa ale rýchlo rozplynul.“
„Na hlavnej ulici sme sa rozdelili, každý sa vybral do iného kasína. Dohodli sme sa, že sa tu stretneme o 2 hodiny a uvidíme, ako to pôjde. V dohodnutý čas sme sa tam naozaj stretli, no každý z nás bez peňazí. Prehrali sme úplne všetko, ostalo nám posledných 5 centov a ešte aj na cestu domov sme si museli požičať peniaze. V Texase sme tak opäť začínali od nuly, no tento krát už sme na to išli múdro. Na Texaskom okruhu, ako sa nazývalo okolie Fort Worthu, sa začali hrávať stále vyššie a vyššie limity, ktoré okrem mafiánov a zbohatlíkov začali lákať aj skvelých hráčov. V roku 1958 som ich tu stretol mnoho, no najviac som bol zvedavý na chlapíka s menom Johnny Moss, ktorého mnohí považovali za najlepšieho hráča NLH na svete.“
„Keď som sa s ním prvýkrát stretol mal som 25 rokov a strašne som mu chcel dokázať, aký som dobrý. Hral som s ním veľa rúk, vyhral som od neho veľa peňazí a bol som fascinovaný tým, ako dokázal s chladnou hlavou zvládať aj veľké prehry. Navyhrával som od neho asi 35,000 dolárov, keď prišla handa, ktorú dodnes považujem za zlomový bod celej mojej kariéry. Na boarde K-7-8-2-3 som držal JTo a čelil som veľkej Mossovej stávke v hodnote 4,000$. Board ma síce netrafil, mal som len J-high, ale v duchu som veril, že Moss má nejakú bustnutú draw, a že som lepší. Nakoniec som teda dorovnal, čo vyhnalo z hry tretieho hráča, ktorý mal lepšiu ruku, no a Moss mi otočil 65o! Ja som ukázal svoje karty, Moss sa na mňa pozrel a v jeho očiach bolo vidieť rešpekt.“
Po tejto sám Doyle uveril, že je top hráč a aj ostatní súperi ho od tohto momentu začali považovať za jedného z najlepších na svete. Úspechy prichádzali jeden za druhým povesť sa šírila stále ďalej, no a tak, na začiatku 60-tych rokov, s nadobudnutým sebavedomím a s novo získaným bankrollom, prišiel čas opäť skúsiť Vegas!
Zdroj: The Poker Mindset, autobiografia Kmotr Pokeru, CardPlayer, Wikipedia