Tomáš, kolega ťa pred časom nazval legendou, prečo si myslíš, že ťa takto vníma? Ako to berieš ty?
„Ako to vnímam ja? Ja si to nemyslím, ale tak už to robím dlho, v pokri mám veľa priateľov.“
Väčšine československej a v veľkej miere aj časti medzinárodnej pokrovej komunity je tvoje meno už dobre známe. Určite však máme aj čitateľov, ktorí ta ešte nepoznajú. Povedz nám na úvod niečo o tvojich profesionálnych začiatkoch.
„Niekedy v roku 2007 som sa stretol s kamarátom, ktorý vtedy natáčal pokrové videá, no a on mi povedal, že si môžem ísť skúsiť fotiť turnaje. Na základe toho som prišiel do Cardu, kde sa hrali České Pokrové Tour, jedny z prvých. Tie som začal fotiť a začalo ma to baviť, a postupom času som získal zmluvu s Pokermanom. A odtiaľ som raz dostal odporúčanie do Pokerstars. Tam som fotil Eureku číslo jedna v Prahe v Carde. Moja práca sa im páčila natoľko, že ma zobrali ďalej. A postupne som dostával viac a viac tour a prepracoval som sa z malého českého kasína až na WSOP do Las Vegas, kde som ako člen oficiálneho tímu robil 50-te výročie WSOP po boku Joea Girona (pokrový fotožurnalista – pozn. red.).“
Ty si v tej dobe aj hrával poker, alebo ako si sa vlastne do toho prostredia dostal?
„Ja som poker nehral, ale na začiatku som ho samozrejme začal hrať. Z toho dôvodu, aby som vedel, kedy mám čakať nejaké zaujímavé akcie, reakcie, emócie. Tak som hral online aj naživo. Nie veľmi, ale tak aby sa mi to dostalo pod kožu, a aby všetko bolo ako má byť. Ale na svoje prvé harddisky, ktoré som si chcel kúpiť, som vyhral na cashke.“
Naozaj veľkú časť tvojej práce tvorí cestovanie, hlavne lietanie. Máš s tým nejaké zážitky, ktoré sa ti výnimočne zaryli do pamäte?
„Ak by som to mal spočítať, už som bol dokopy v približne 37 krajinách. Človek sa pri tom naozaj veľa nalieta. A asi najviac bizarná príhoda bola, keď som letel bermudským trojuholníkom v tajfúne. Lietadlo sa prepadalo asi päťdesiat metrov hlboko a leteli sme rovnakou trasou ako sa strácali lietadla v bermudskom trojuholníku. Vedľa mňa úplne náhodou sedel stíhací pilot americkej armády a robili si sme si z toho trochu srandu, keďže sme vedeli, že je to bezpečné. Ale ľudia okolo nás už začínali zvracať. Keď sme pristávali, už sme pristávali „crosswind“ (pristátie pri bočnom vetre – pozn. red.). Vtedy bol taký vietor, že to vytrhávalo palmy zo zeme. A pilot dokonca dostal šmyk na predné koleso, takže v poslednom okamihu lietadlo vrátil na normálne pristátie. Keď som vystupoval z lietadla, tak proti mne vystúpil americký pilot s ray banmi, veľký chlap vo všetkých významoch. A ja mu hovorím „To bol pekný manéver, zachránil si lietadlo“. A on mi na to „Ty si pilot?“, a ja že nie, ale mám už toho strašne veľa nalietaného. Tak hovorí „Máš pravdu, ale nikomu to nehovor“. Ale na druhej strane máš aj krásne lety. Letíš, ideš si pre kávu ku crew a zistíš, že crew je zo zemí okolo teba, a starajú sa o teba ako o kráľa, a zasypávajú ťa švajčiarskou čokoládou. Takže všetko ma svoje pre a proti. Každopádne lietanie je pekná vec a ja to mám rád.“
Čo máš ty na tej práci najviac rád?
„Robím ľuďom radosť a to ma baví. Keď raz zostarnú, a budú ľuďom ukazovať fotky kde čo vyhrali, tak si možno spomenú, že som to fotil ja. Niekoľkokrát sa mi stali aj veci, ktoré som veľmi nezverejňoval, napríklad že sme fotili veľký turnaj, a kolega to veľmi nezvládol. A víťazi potom chceli, nech to vyfotím ja, ale musel som to odmietnuť. Aj keď ma to mrzelo, ale nebolo by to kolegiálne.“
Počas tvojej kariéry si sa určite stretol s veľa zaujímavými a známymi hráčmi. Predpokladám, že ti niektorí boli viac sympatickí ako iní.
„Jasné, niektorí sú viac sympatickí, niektorí menej. Ale niektorí hráči sú pri stole neobľúbení, napríklad Miki (Martin Kabrhel – pozn. red.), ale keď ho poznáš viac a z inej strany, tak potom je to fajn chlap. Ja ho mám rád. Čo sa teda o väčšine hráčov bohužiaľ povedať nedá. V tíme som mal veľa ľudí. Fotil som napríklad Tombu, Nadala, Neymara. To sú celebrity, ktoré hrali poker. Aj s Beckerom som robil. Ale vieš čo, pracoval som napríklad aj s hráčmi, ktorí boli na začiatku svojho úspechu. Napríklad Dzmitry Urbanovich, tak jeden z jeho prvých turnajov som fotil v Pardubiciach, keď sa tam ešte hrali turnaje, ktoré organizovalo pražské Card Casino. A postupom času sa z neho stal high stakes hráč svetovej úrovne. Takže niektorých hráčov poznám prakticky ešte „od plienok“. Za to obdobie, čo to robím, som ich spoznal veľa. Pracoval som s veľa low stakes hráčmi, ale ako hovorím aj s veľa super high stakes hráčmi. Teraz ku koncu prakticky len so super high stakes. S veľa z nich sme teraz priatelia. Tiež mi napadá Sam Grafton, známy pokrový kouč, ktorý kedysi žil v Prahe a hrával tam v Carde. Veľa prokrových priateľov mám v Nórsku, Švédsku a Fínsku. Napríklad nórskych hráčov Martina Almaasa alebo Toma Aksela Bedella. O nórsky poker sa starám od ich prvého legálneho turnaja. Tam má môj veľký rešpekt a priateľstvo Frode Fragelli, o ktorom sa dá povedať, že je otcom nórskeho pokru.“
Fotil si naozaj veľa obrovských turnajov. Vieš odhadnúť celkový prizepool, ktorý si za celé tie roky nafotil?
„Ty si myslíš, že sa to dá zrátať? Ale ak by si to chcela spočítať, tak si môžeš spočítať veľa EPT za niekoľko rokov, veľa WPT za niekoľko rokov. Napríklad keď som bol na Bahamách, tak sme tam mali aj päťdesiat víťazov turnajov, ktorých som všetkých fotil ja. Takže spočítať sa to nedá, ale bola by to astronomická suma, ktorú určite nikto nikdy na svete nevyhral, tým som si istý. A ešte to bude dlho trvať, kým ju niekto vyhrá.“
Pamätáš si, čo bola tá najvyššia výhra, ktorú si fotil?
„Určite to bolo cez milión dolárov a viackrát. Zaujímavý moment som odfotil minulý rok v Londýne. Bol tam Highroller s buy-inom 25.000 eur, Mystery Bounty. Zúčastnil sa ho Juan Pardo, to meno ti asi niečo hovorí. Je to jeden z top hráčov, dobrý chlap. Vytiahol si Mystery Bounty hlavnú cenu 50.000 eur, a ostali potom ešte nejaké obálky. Tak mu hovorím, že Juan otvor tu obálku, a ja ti potom poviem koľko tam bolo. Juan to urobil, otočil druhú cenu 50.000 eur a hovorím mu „Juan, teraz vyskoč“. A on vyskočil a ja som to odfotil. A je potrebné povedať, že to potom ešte celé vyhral, takže mal ten turnaj zaplatený naozaj bohato.“
Aké sú také fotografie, ktoré ty považuješ v svojej kariére za špeciálne?
„Čo sa týka fotografií, ktoré som urobil, ja niekedy dostanem rôzne nápady. Som v tomto smere tvorivý. A v jeden pekný deň som dostal na Bahamách nápad, že teda keď som tu, tak chcem urobiť niečo, čo ešte nikto nikdy neurobil. Šiel som za šéfkou delfinária dohodnúť to. Zobral som jedného víťaza, postavil som ho do stredu s delfínmi, a delfíny skákali za ním, bolo za ním dokonca vidieť izbu, kde niekedy býval Michael Jackson. Takže toto bolo asi najviac, čo som kedy odfotil. Samozrejme milované delfíny boli následne veľmi dobre odmenené množstvom rýb. Tak takú fotku som si ja vymyslel a realizoval, a nebolo to jednoduché.“
Keď tak opisuješ, čo všetko obnáša práca pokrového fotografa, vidím, že to musí byť dosť fyzicky náročné.
„Najprv niekoľko hodín cestuješ. Na tie turnaje so sebou nosíš tak od 50 do 70 kíl techniky. Práca ako taká no... Za deň nalietaš niekoľko km, k tomu si tak 100-200 krát kľakneš, a 3-tisíc krát zdvihneš fotoaparát, ktorý váži tri kilá. Tak si to spočítaj. Je to nonstop fitness. Keď je naozaj veľký a náročný turnaj, tak som schopný za 10 dní schudnúť 8 kíl.“
