POKROVÉ SPRÁVY

INTERVIEWS

21.08.2022

Michal Časnocha: V nemocnici som ustál svoju najdôležitejšiu točku v živote

Po hrozivej nehode lekári nečakali, že dožije do rána, potom predpokladali, že nebude nikdy chodiť, no on dnes trénuje na budúcoročný triatlon. Michal Časnocha len o vlások ušiel smrti, prečítajte si rozsiahly rozhovor o tom, čím všetkým si musel prejsť!

Ahoj Michal, v prvom rade ďakujeme, že si si našiel čas a priestor podeliť sa s nami a našimi divákmi o svoj príbeh. Mnohí ťa vnímajú ako pokrového hráča, zástupcu žilinskej scény a predovšetkým ako vysmiateho a pozitívne naladeného chalana. Ako by si sám seba charakterizoval ty?

„Ahojte všetci, no tak tí, čo ma poznajú vedia, že v Bluffe som už odovzdal opraty iným a momentálne sa venujem hudobnému klubu *enjoyclub, ktorý sme spolu s Lacom kúpili. To je v súčasnosti mojou prioritou, samozrejme nezanevrel som ani na poker, ktorý posledných 5 rokov hrávam viac-menej rekreačne.“

Pomoc pre Michala Časnochu

Myslím, že všetci zachytili informáciu na prelome januára a februára, kedy sme dostali informáciu od chalanov zo Žiliny, že si mal vážnu nehodu. Vravelo sa o tom, že to je veľmi zlé, no verzie sa líšili, nikto poriadne nevedel, čo sa vlastne stalo. No tak povedz nám, ako to teda celé bolo.

„No poviem ti teda čo mi ostatní povedali, že sa stalo, nakoľko si veľa vecí z toho nepamätám. Bolo to 16.januára, to viem, lebo sme na Tenerife boli dlhšie. Keď po lete prišla tretia vlna, tak sme sa zbalili a niekedy v novembri sme opäť odleteli. Plán bol ostať do konca januára, vychádzalo to cca týždeň po nehode. Kitesurfingu sa venujem už cez dva roky, mal som tam so sebou aj svoje súpravy, no celkovo neboli asi tri týždne vkuse dobré podmienky na kiteovanie. Deň pred tou nehodou Tonko Karašinský prišiel za mnou, no a keďže si veľmi fičí na cyklistike, tak prišiel na bikeu a nahovoril ma na kratší trip. Boli sme počas neho pozrieť aj El Medano, oblasť, v ktorej sa kiteuje, no podmienky katastrofálne, celé zle. Tak som sa posťažoval, že už tri týždne sa nedá vôbec jazdiť, otočili sme sa a išli sme preč.

Ja bývam v oblasti, kde sa veľa surfuje, no a na druhý deň v nedeľu pozerám, že tam jazdia aj nejakí chalani na kiteoch. Nie je to síce oficiálna pláž, ani nie je extra vhodná na kiteovanie, no rozhodol som sa, že to pôjdem skúsiť. Pri rozbehu je ideálne, keď vám niekto pomôže s padákom, tak som zobral priateľku, no a potom to bolo niečo strašne rýchle, čo neviem presne, ale dlhé týždne som nad tým uvažoval.

Už som v minulosti bol v ďaleko silnejších vetroch, no a keďže ten padák je na štyroch lanách, pokiaľ ho pustíš, tak nedrží tvar a vietor ho len obmýva, neunesie ťa preč. Napriek tomu sa stala nepochopiteľná vec a zobralo ma hore. Dnes si myslím, že sa tam vytvoril nejaký spodný vír, ktorý ma uniesol, no bohvie. Moja chyba je, že som sa v sekunde neodpojil, to by som padol možno z metra-dvoch, no v tej rýchlosti tak človek neuvažuje. Tak ma to teda zobralo, neďaleko boli drevené slnečníky a keď som padal, tak som jeden z nich vraj zlikvidoval. To už presne neviem, už som bol v bezvedomí. Potom ma úplne bezvládneho zobralo znova, no a rovno na skalnatý útes. Kdekoľvek inam by ma to zobralo, asi by to nebolo až tak zlé, no napálilo ma to ľavou stranou tela rovno tam.“

Spomínal si, že na pláž s tebou išla ja priateľka, ona teda bola tohto všetkého svedkom?

„Priateľka to všetko na vlastné oči videla a vraví, že na to do smrti nezabudne. Bol som celý od krvi, bezvládny, ústa plné krvi. Onedlho tam už prišlo päť záchranárskych áut, roztrihli ma z neoprénu, a keďže vtedy fičal omikron, tak priateľku ani nechceli zobrať do sanitiek. Odtiaľ ma odviezli do Santa Cruz, ona chúďa musela ísť za mnou vlastným autom a nevedela vôbec kam ide, do ktorej nemocnice. Nehoda sa stala okolo druhej poobede, ona ma našla niekedy večer a jediné, čo jej povedali je, že ak sa dá, nech zavolá rodičom, že do rána neprežijem. To už nezvládla, skolabovala a aj sama skončila na liekoch.

Pondelok ráno jej povedali, že stále žijem, no som v kóme, neviem teda popravde, či som sa do nej dostal sám, alebo ma v nej držali, no to je asi nepodstatné. V kóme som bol až do štvrtka, kedy za mnou doleteli aj moji rodičia, ktorí stále nevedeli, či sa s nimi ešte niekedy vrátim domov. Podľa personálu a záznamov som otvoril oči vo štvrtok práve v momente, keď boli v lietadle, no ja o tom neviem nič. Napchávali ma morfiom a prvé moje také skreslené spomienky sú z 27.januára. Aj to sú len také útržky, nie plnohodnotné spomienky.“

Dominika: „No neprajem to fakt nikomu, najprv ten moment, keď som ho videla na pláži, potom 6 hodín osamote na chodbe, kde som nič nevedela a len čakala. Potom si ma po polnoci zavolali do takej miestnosti, spýtali sa ma, či som tu sama a povedali mi , že mám volať rodine, lebo, že do rána to nedá. Po tomto ma pustili k nemu, všade mal rôzne hadice a prístroje, milión obrazoviek okolo neho,  všetko tam pípalo a ja som tam ostala sama s tým pocitom, že možno príde najhoršie. Potom som sa zosypala, dali mi nejaké lieky a ďalej som už len čakala. Päť dní to bolo len o tom istom, nekonečné čakanie a vždy, keď zazvonil telefón, tak sme sa všetci zľakli, že čo ak zlé správy.“

Čo sa týka zoznamu tvojich zranení, bolo tam snáď všetko - vnútorné krvácania, opuch mozgu, zlomené rebrá aj panva, otvorená zlomenina ruky či kóma.... Myslím, že tie predpoklady, že takúto nehodu prežije 1 z 1000 asi neboli veľmi nadnesené.

„No také niečo vraj tí doktori povedali...najprv som sa nemal dožiť rána, potom to už bolo, že prežijem, ale budem ochrnutý. Neskôr prišlo, že mám 10% šancu na to, že budem chodiť, ľavú ruku som mal mať úplný kýptik, nakoľko som mal tak deformovaný nerv v lakti, že mi ho museli vystierať na sále. Tú ruku som mal 4-krát zlomenú, preto keď som ňou pohol, tak sám doktor bol prekvapený. Ďalej som mal zlomenú panvu, na ktorej som mal 9 týždňov fixátor, ďalší som mal 6 týždňov na ruke - to sú také štyri železá zapichnuté v kostiach, ktoré držia pokope tie rozsypané kosti.

Dva dni pred operáciou ruky a odstranením fixátora z ľavej ruky

Taká sranda, že fixátor stojí od 5 do 15-tisíc a pritom to je len na jedno použitie. Ja som mal tie srandy dve. Najlepšie bolo, že na Tenerife je to naozaj jednorazovka, no a mne keď to dávali dole v Žiline, tak som myslel, že to pošlú naspäť a nebudem musieť platiť. Plus mám vnútri  v ruke ešte titánové dlahy, ktoré tam majú ostať aspoň rok. Do toho všetkého som mal krvácanie do mozgu, to boli tie hadičky, ktoré mi šli z hlavy a neustále odtiaľ pumpovali krv. Ešte som mal zlomených aj 9 rebier, no keďže som bol celý čas pod parou, tak ani neviem. Každopádne, zachránilo ma podľa všetkého to, že som mladý, a že som športovec. Nie profesionálny, ale tak často sa hýbem a vraj to bola veľká pomoc v konečnom dôsledku.

Ja si to už teraz prirovnávam k tomu, že som na turne shoveol s kingami, narazil som si do es a išli sme na dva boardy, kde som na oboch trafil kinga. Myslím si, že tie čísla, či už 1 z 1000, alebo 10%, že budem chodiť, boli také tie najpesimistickejšie scenáre, že oni radšej povedia zle, ako by mali dať nádej a potom byť sklamaní. No som rád, že sa nenaplnili a dnes už môžem fungovať tak na 97%.“ 

Takže ty, aj keď si otvoril oči a oficiálne si sa prebral z kómy, pravdepodobne si stále žil v takom polosne a veľmi si nevnímal realitu.

„Presne ako vravíš, ja si z tých prvých dní nepamätám vôbec nič, no a keď sa ma mnohí pýtali na to povestné svetlo na konci tunela, tak to som naozaj nevidel. Ale stále dookola sa mi sníval jeden a ten istý sen, o ktorom som presviedčal rodičov aj priateľku, že takto to naozaj bolo, lebo som v tom žil, ako keby sa to naozaj stalo.

Každopádne bolo to o tom, že som šiel na Tenerife, ktoré je pri havajských ostrovoch, kde som z lietadla išiel 15 hodín loďou. Tam som následne pozeral telku, kde polovicu dávali v angličtine a polovicu v španielčine. Pritom tá telka na izbe bola vypnutá, no ja som tomu úplne veril....očividne mi tam miešali dobrý matroš do žily (smiech).“

päť týždňov po úraze a ich mobilný rtg na kontrolu panvy

Pár dní po nehode, keď už si bol mimo priameho ohrozenia života, prišla správa, že si vraj dostal covid, čím sa situácia ešte viac skomplikovala. Čo to pre teba znamenalo? 

„Deň pred operáciou ruky, kde mi mali vyberať fixátor, mi len oznámili, že váš spolubývajúci mal covid a vy to máte tiež, takže musíte ísť do izolačky. Tak ma zobrali do iného pavilónu, kde boli ďalšie operačné sály a tam ma teda zoperovali, po čom mi povedali, že tam musím ostať približne 8-12 dní, až kým nejaké číslo týkajúce sa infekčnosti sa nedostane na hranicu 30. Asi na desiaty deň som sa dostal na číslo 28 a už to vyzeralo, že som skoro ok, preniesli ma na iné oddelenie a na ďalší deň mi vyšlo 26. Lietadlo som už mal zaplatené, no tam mi povedali, že bez potvrdenia ma neprevezú, no a tak má vrátili naspäť na oddelenie.

Šestnásty deň som už mal číslo 22 a ja som to nechápal, či sa mi to akože zhoršuje alebo čo. Nakoniec som tam strávil 21 dní čisto kvôli korone, kvôli čomu aj mojim rodičom prepadli letenky, no rozhodli sa so mnou ostať tam až do konca. Našťastie 27.februára som sa dostal na číslo 32 a konečne som mohol odletieť.“

Teraz si mi presne nahral na otázku, súčasťou tej hromadnej výzvy, ktorá kolovala, bol aj mail od nejakej leteckej spoločnosti, ktorá tvoj prevoz nacenila na cca 35,000€. Fakt sa bavíme o takýchto astronomických sumách?

„Najlacnejší variant dopravy, ktorý sme našli, bola nejaká spoločnosť z Grazu, ktorá ma nakoniec zobrala. Problém je to, že Tenerife je dosť ďaleko a let trvá cca 7-hodín, čo v konečnom sumáre vyšlo na 32,500€. Lietadlo bolo špeciálne pripravené na takéto veci, vnútri boli len dvaja piloti, dvaja doktori a miesto pre mňa ležiaceho. Leteli sme do Bratislavy, lebo do Žiliny sa vraj nemohlo ísť kvôli vetru, tak som si ešte užil aj cestu sanitkou. Tak ma konečne previezli na chirurgiu do Žiliny, kde našťastie mi už nerobili nič.“

Transport na Slovensko 6 týždňov po úraze - gulfstream g900

Príchodom na Slovensko ešte asi zďaleka nič nekončilo, čo všetko ťa čakalo v domácej nemocnici?

„Nikdy som nemal žiadne očakávania od slovenského zdravotníctva, ale je to katastofa. Už len, keď sa pozriem na stravu, na Tenerife som 5-krát denne dostával vynikajúce jedlo, pomaly lepšie ako doma. Keď mi niečo nechutilo, doniesli mi iné, dokonca ešte aj ovocnú šťavu som si k tomu mohol vybrať. No a potom som prišiel na Slovensko a videl tú realitu s dvomi rožkami s margarínom. Podľa mňa to robia naschvál, aby si čo najskôr chcel utekať preč.“

Kedy tento celý kolotoč skončil a ty si sa dostal mimo nemocnice?

„Načasovanie bolo úplne perfektné, ja mám 17.marca narodeniny, no a deň predtým mi dávali dole fixátor. Nebolo to na sto percent zrastené, jednu nohu mám o 1,5cm kratšiu, no keďže to bolo tak komplikované, nikto to nechcel prerábať, aby sa náhodou nepoškodili ešte viac tie nervy a nespôsobili väčšiu škodu. Tak som teda podstúpil poslednú operáciu, dali mi to von, no a na druhý deň, na moje narodeniny, mi hovoria, že všetko dopadlo ok, a že ráno idem domov.

Radosť ale rýchlo vyprchala, keďže doma to bol masaker. Telo je tak prešpekulované, že to, čo nepotrebuje dá preč, takže ja som nemohol ani sedieť a na záchod chodiť len na lyžiara. Na zadku som totiž nemal žiadny tuk ani svaly, takže ísť na záchod bolo, ako keby ma mäsiar reže nožom. Progres ale prišiel pomerne rýchlo a v polke apríla som už prvýkrát šoféroval, začiatkom mája som prvýkrát plával. No a takto postupne step-by-step si myslím, že som sa dostal až na nejakých 97%.“

7 týždňov po úraze už v žilinskej nemocnici (10 dní pred prepustením domov)a konečne prvá práca

Na doma ti doktori naordinovali nejakú liečbu, fyzioterapiu alebo rehabilitácie?

„Momentálne chodím 2-3 krát do týždňa k fyzioterapeutovi a step by step sa z toho dostávam. Inak to fyzio vôbec nie je lacné, keď si vezmeš, že to máš vyše 30€ na hodinu, 3x do týždňa, tak sa ti to nazbiera. No klobúk dole pred tým, chodím k doktorovi, ktorý sa o mňa staral priamo v nemocnici a vie teda všetko o mojom stave, vie čo môžem, a čo nie. Dodnes mi vraví, že škoda tej korony, že by som prišiel skôr a začali by sme skôr. Tu už s ľuďmi, ktorí sú ešte stále v kóme začínajú cvičiť, nakoľko, keď to telo ochabne, hneď sa na teba vyserie a prestáva fungovať.

Ja som schudol za 3-4 týždne skoro 30 kilo, z 86kg som sa dostal pod 60 kg. Keď som sa 18.marca vrátil domov prvýkrát, už som mal 71kg, no stále to bolo peklo. Ani najhoršiemu nepriateľovi by som to neprial,9 týždňov len ležať, nebyť schopný ísť ani na záchod. No ale teraz je to už paráda – plávam, bicyklujem, dokonca som bol pred mesiacom prvý krát korčuľovať. Stále sa bojím, mám pred tým veľký rešpekt, nakoľko jeden pád a hneď som späť. Ale snažím sa bojovať. Momentálne trénujem na triatlon 2023 vo Frankfurte, takže robím všetko pre to, aby som bol späť.

3 dni pred úrazom na peaku El Teide

Ako to vlastne bolo s tou tvojou poistkou, je pravda, že si nedostal od nej ani cent?

„No priznávam, že to bola moja chyba, že som tomu nevenoval viac času a pozornosti, teraz už mám poistku za 550€ na štyri mesiace. Vtedy som mal na výber, že ročné cestovné poistenie za 20€ od Unionu, alebo že športové za 70€. Super, veď športujem, tak som neriešil, objednal, zaplatil a bolo. No a odpoveď hneď bola, že kite je extrémny šport a to tam nespadá. Takže od toho dali ruky preč a nezaplatili mi ani euro. Ja to chápem, veď toto je to, z čoho poisťovne žijú. Aj keby si lyžiar a niečo sa stane, tak sa hneď rieši, či máš v krvi alkohol, či si čo i len kúsok od oficiálnej zjazdovky, a hneď máš výnimky z plnenia.“

Našťastie sa ale pokrová komunita súdržne spojila, my sme info o tebe zdieľali všade a dosiahli sme naozaj brutálny reach. Okrem toho sa pripojila celá Žilina, množstvo influencerov a to sa odzrkadlilo aj na konte toho špeciálneho transparentného účtu, kde sa vyzbieralo približne 60,000€.

„Áno, ja som počul, že sa to šírilo naozaj rýchlo a silno, zdielali to také mená ako Rytmus, Jasmina, Separ, skrátka všetci. Ešte stále ale neviem, koľko som dlžný nemocnici, stále mi totiž nevedia povedať, koľko je konečná suma. Podľa všetkého by som nemal platiť za operáciu, nakoľko to je záchrana života, na čo máme všetci právo a podľa toho by som za ňu platiť nemal (inak by to vyšlo cca 50-70,000€). Ale hospitality už platiť musím, no a keď som sa pýtal, že koľko to je, tak mi len povedali, že nevedia, ale že sa to pohybuje okolo 2-5 tisíc eur / deň.

Ja som tam bol približne 6-7 týždňov, z čoho ale dva a pol týždňa som tam bol iba kvôli tej ich korone, takže to dúfam, že to budem vedieť nejako uhrať. Takže teoreticky to možno bude iba 60,000€, alebo na druhej strane to bude 200,000€.  Tak dúfam, že to dobre vyflipujem. Ja sa nad tým teraz už len smejem. Našťastie mi ľudia crowdfundli let, ktorý ma tak nestál ani korunu a ešte mi tam ostalo aj približne 30,000€, takže sú na to nejaké peniažky odložené. Je to úžasné, čo ľudia spolu dokázali a som za to nesmierne vďačný.

Michal, ďakujeme ti za všetky tieto detaily, prajeme ti veľa zdravia do budúcna, no a ak chceš, dávame ti ešte priestor na záverečné slová.

„Dobre to zhrnul môj kamarát, ktorý mi hovorí, aby som nezabudol že nie som mačka, že nemám deväť životov ale len dva. Asi sa veľa ľudí dobre modlilo a lekári spravili dobrú robotu, takže vďaka tomu som teraz tu. Na to, aké boli strašne zle počiatočne predpoklady, ktoré mám len z počutia, je priam neuveriteľné, že teraz môžem trénovať na triatlon. Ja som vlastne išiel nad môj EV graf a teraz vlastne, aj keď mi nič nevyjde, tak sa nemôžem ani hnevať, lebo to sa mi len vyrovnáva dlhodobá krivka. Každopádne ešte raz by som chcel poďakovať všetkým, ktorí mi v týchto ťažkých časoch prejavili podporu, či už finančnú, mentálnu alebo v akejkoľvek inej podobe. 2.októbra dokonca letím na Tenerife, aby som sa poďakoval všetkým, ktorí mi zachránili život. Musím uznať, že odviedli dobrú prácu!“