Keď sa povie v pokrovej komunite meno Milan Fitoš, takmer nikto nevie, o kom je reč. Keď sa však spomenie jeho prezývka Slepý, s úsmevom zareaguje asi každý. Slepý je priam až legendárna postava tunajšej scény. Ako hráč si užíval poker najmä v zahraničí, z pozície dílera rozdával karty takmer na celom Slovensku. Čo všetko za tie roky zažil?

Nikto ti v pokrovej komunite nepovie ako Slepý. Kedy vlastne vznikla táto prezývka?
„Toš, mám to od detstva. No, detstva, tínedžerských liet. Od osemnástky. Kamaráti mi tak raz povedali. Áááá, on je Slepý.“

Ako sa to prenieslo ku kartám?
„Jednoducho, samo od seba. Volali ma tak všetci, šlo to samospádom. Ja som sa potom už aj predstavoval ako pán Slepý. Volá ma tak aj mama. Ibaže zvykne dodať za to nadávku k...t (smiech). Po mene Milan ma nikto nepozná.“

Ako si sa dostal k pokru?
„V roku 2004, keď som bol v Austrálii. Vlastne, nie, ešte skôr. S partiou som už hrával päťkartový. Na jedno menenie. Na chatácah a tak sme sa zabávali, či ako sme to volali my, korenili. O slovenské, drobné korunky. Potom som videl film Rounders (Hráči) s Mattom Damonom. Kamarát Tomáš na základe neho spravil doma plátno, napísal naň Texas holdem. A podľa toho sme hrávali taký friendly pokrík.“

Spomenul si Austráliu, čo sa dialo tam?
„Vyhrával som. Bolo tam také malé kasínko, začínali tam s pokrom. Hrával som klasickú cash game. Sadol som si a niečo povyhrával. Austrálčania mi vlastne zaplatili celý pobyt a všetky darčeky pre bývalú. Navyše, na internete vtedy začínal poker na Sportingbete, kde som drtil najmä freerolly. Vytvoril som si ale pätnásť nickov a hrával. Chodil som do jazykovej školy. Tam som sa zavrel do počítačovej miestnosti, na každý komp nainštaloval pokrové softvéry a už to išlo. Freerollček sa začal, s každým nickom som dal all-in, a ten, s ktorým som sa prebojoval ďalej, som hral. Šlo tam vtedy o minicash. Prize pool bol 100 dolárov. Hralo to však 30, 40 ľudí, čo sa dalo. Až o pár mesiacov to začali hrávať stovky. To bolo ešte easy, ale stále v rámci zábavy. V kasíne to bolo iné. Tam som hrával blindy 5/10.“

Koľko?
„Päť, desať. Mal som vtedy dve roboty, plus kasíno ako zábavu a uvoľnenie. Navyše, pre väčšinu z nich bol poker novinkou. Ja som ho už vedel hrať. Prišla partia pripitých, zahlásila let's play. Vravím, nech sa páči sused, dáš si na mňa nejaký drink? Bral som im najlepšie dvojité. Do hodinky prehrali všetko. Vravím, kamarát, rebuy treba dať. Čo už. Vytiahni ďalšie peniaze, veď ja ti zoberiem drink, aby si zapil smútok. Vtedy som hral ako si dnes radi hovoria mladí hráči ultra, hyper agro. Všetko som raisoval a reraisoval. A mal aj kus šťastia. Aj ma volali hrať Aussie Millions. To je turnaj, kde zabodoval náš hráč Peco. Legenda. Ale prvým dobyvateľom Austrálie som bol ja! Protinožci ma tam vtedy lanárili na veľké turnaje, mne však vyhovovali tie menšie keše. Radšej som bol šampiónom Aussie Hundreds, nepotreboval som ich Millions. Vyhrával som tam takmer vždy. Na druhej strane, boli tam rulety, blackjack. Tam niečo z výhry padlo.“

Ako dlho si bol v Austrálii?
„Rok, šesť mesiacov, dva týždne, päť dní. To som mal dvadsaťštyri, no a teraz mám.... tridsaťšesť.“

Ako sa vyvíjalo spojenie Slepý a poker po návrate do Bratislavy?
„Začínal som ešte u Aďky Zacharovej s Jančim, ktorí mali prvú slovenskú pokrovú federáciu. Hrávalo sa v Rusovciach, také domáce turnaje. Chodieval som sa zabaviť a aj niečo vyhrať. Potom na Obchodnej otvoril Dag Palovič podnik. Zavolal mi, či by som neprišiel miešať, tak som prišiel. Dostal som päťtisíc korún ako tips. Ďakujem pekne. Potom tu bol Allin a Reduta. A začal som to robiť pravidelne.“

V Austrálii si teda hrával, na Slovensku od začiatku díloval?
„Tak. Zvykol som si sem-tam aj zahrať, ale po väčšine som už miešal. Prešiel som na tú druhú stranu radšej.“

Prečo?
„Lebo viem, že neprehrám. Budem vždy plus. V tom momente som kasíno, a to nie je nikdy mínus. A keď hráči vedia, že mieša pán Slepý, tak mi aj hodia tips. Pozdravujem všetkých, ktorí hádzali a hádžu. Môžu aj naďalej.“

Aj vďaka týmto hláška sa z teba stal taký Schöne Náci bratislavského a vlastne aj slovenského pokru. Vnímaš to tak, že ťa poznajú prakticky všade?
„Ľahko si ma ľudia pamätajú. Na stôl chcem vždy priniesť život, alebo ako hovoria angličania – life to the table. Toto mi raz povedal jeden hráč, tak som mu odvetil. Jaký život, veď si v pohode. Mŕtvi sú na cintoríne. Ale áno, bavím sa. Keď sa bavím ja, tak je to tak hádam aj pri ďalších. Samozrejme, že sa nájdu takí, čo môj humor neberú dobre, šomrú, že o čom to točím a nech som ticho. Tak ale, sme na live pokri, keď chce ticho, nech ostane doma a kliká si do počítača.“

Ako často díluješ?
„Keďže som freelancer, alebo teda po slovensky povedané na voľnej nohe, ako často mi to vyhovuje. Kde a kedy ma zavolajú prídem. V Bratislave som bol asi všade, potom Malacky, v Nitre a okolí, poznajú ma aj v Leviciach, často rozdávam na domácich cashkách. Plus chodím do Anglicka.“

Ako si sa tam dostal?
„Múdry so Žilošom boli v Anglicku. Jedného dňa mi povedali, či nejdem s nimi. To bol utorok. V stredu som si kúpil letenku a štvrtok sa letelo. V piatok ma čakal pohovor, pondelok som už miešal. A od utorka som rozdával len cash, lebo som bol dobrý.“

Kde si tam díloval?
„Robil som v kasíne Dusk Till Dawn v Nottinghame. Angličania tvrdia, že je to najväčšie pokrové kasíno v Európe, ale s tým nesúhlasím. Videl som aj väčšie. Hoci ich 60 stolov vyznieva majestnátne. Bol som tam vyše roka. Potom som sa nepohodol s majiteľom a naše cesty sa rozišli. V rámci teraších výjazdov som bol v Manchestri, Leedsi, mal by som ísť do Glasgowa.“

Rozdával si niektorému zo známich hráčov?
„Nevnímal som veľmi, koho mám na stole. Skôr mi šlo o zábavu. Raz som sa však dozvedel, že tam bol dnes už nebohý Devilfish. Tak jeho si pamätám. Mal prstene na prstoch.“

Kde sú temperamentnejší hráči, v zahraničí alebo na Slovensku?
„Určite na Slovensku. Vonku, teda v Anglicku, sú po väčšinou ľudia odmeraní. Berú to akože serióznejšie. Ja však poker vnímam stále ako zábavu. Hru. Aj preto sa snažím na stoly priniesť trošku života. Na Slovensku navyše stačí, aby si hráči dali pri stole dva, tri poháriky a máš o zábavu postarané. Hoci, tá je často aj natriezvo. My ako Slovač všetko prežívame. Ľudia si vedia pekne vynadať, povedať krásne slová. Jedno si však akoby neuvedomujú. Hrajú s ľuďmi, nie so strojom. Každý si zaplatil buy-in či zamenil peniaze na cashi. To, ako hrá, je jedno. Keď niekto doplatí all-in s 2,5, lebo je to dátum jeho narodenia a trafí ho to ,treba to brať ako realitu. A nie mu za to nadávať a pomaly ho inzultovať. Ľudia niekedy nechápu, že je to zábava. Nejde o život, auto či dom. Slováci sú niekedy naozaj blázni. V Malackách takto jeden pán na druhého vyskočil. To bola spŕška nadávok. Tak som mu povedal choď sa prejsť a keď tak sa vráť potom. Začal na mňa, že čo si to dovoľujem. Bol dosť veľký, čo ti poviem. Schladil som ho slovami, nech si spomenie na Redutu 2008, kde prehral na rulete 100 000 eur. A teraz sa tu ide pomaly biť a neviem čo za 15 eur. Uznal, šiel sa prejsť a keď sa vrátil zobral všetkým drinky a div sa s nimi nevybozkával. A hralo sa ďalej. Hoci, chvíľu mi nebolo všetko jedno. Pán bol totiž červený, zelený, vytočený...“

Pokračuj pokojne v ďalších príhodách...
„Jeden večer som ďalšieho nemenovaného človeka poriadne potápal. Nevyhral pri mne jednu ruku. Keď prehral extra hand už nevydržal, nahol sa ku mne a chytil ma za tričko. No a keďže mám trošku problémový chrbát som sa aj ozval, že olalalaaaaa, neblázni, to bolí. Dostal som takú menšiu facku. Po minúte sa upokojil a hodil mi dvesto slovenských korún. A zrazu sa nič nestalo a šli sme ďalej.“

Zatiaľ je to celkom nebezpečné rozprávanie. A čo niečo vtipné?
„Tak, ale bolo to zaujímavé. Skúsim ešte jednu teda. To sa mi nestalo ako dílerovi, ale hráčovi. S jedným chlapcom som sa pustil do takej slovnej vojny, takzvaný battle. To neboli ale nadávky, ale srandičky. No a človek po mojej pravici sa nevedel zrazu tridsať minút prestať smiať. Podobne aj díler. Až sa rozplakal. To bolo naozaj dobré. Srandovné príhody mám takmer každý deň. Ťažko sa takto loví v pamäti. Lepšie by bolo, aby som na hlave go-pro kameru a potom si to pozrel spätne.“

A čo pri dílovaní? Pamätáš si na niečo divoké?
„No, viem, že v Alline som raz dal pánovi KQ, ďalší mal KK. All-in, call predflopom. Na ňom nič, turn a river som dal Q. Toho takmer porazilo (smiech). Ale ako díler si nepamätám veľa rúk. Vnímam ich len v tom momente, potom už nie.“

Prečo podľa teba Slováci hranie tak prežívajú?
„Lebo chcú vyhrať. No a keď to nejde je im ľúto za peniažkami. Nemáme ich toľko, ako Nemci či Angličania. Preto všetko prežívame. Hraničí to niekedy až s bláznovstvom. A to je jedno, či ide o euro alebo sto eur.“

Na jednej strane sa zhodneme, že každé euro je vzácne, na druhej, pri pokri to tak vyzerá málokedy a hrá sa so všetkým. Prečo?
„Lebo žetóny a reálne peniaze je veľký rozdiel. Žetónik je proste žetónik. Čo ti poviem, míšaj.“

Tak keď si spomenul toto. Kedy si začal používať slovíčko míšaj?
„Myslíš míšaj, piš a knihuj? Začalo sa to v Redute. Je jedna legenda dílerského remesla, Majky. Taký pán inšpektor. Vravel piš, ako zapíš. Takisto knihuj, po prípade eviduj. Takýchto slovíčok je veľa. Piš a míšaj sú však legendy. Míšaj je dílerský pozdrav. Tak sa zdravíme. Dokonca tak dvíham aj telefón. Nepoviem haló, ale míšaj.“

Takže ako vnímaš celkovo našu pokrovú scénu?
„Je stále v plienočkách. Ešte pár rokov potrvá, kým si ľudia uvedomia, že je to len hra. Nič viac, nič menej. Ja tomu hovorím šporenie. Lebo raz dáš, raz zoberieš.“

Tvoj život je spätý s pokrom. Kde sa vidíš o päť rokov?
„Budem rybárčiť na Filipínach s pani manželkou. Spoznal som ju cez internet. Na jednej zoznamke. Bolo mi zvláštnosťou, kde sa nabral Filipínka z Hongkongu na slovenskom chate. Napísal som jej, lebo som bol jediný, kto o tretej ráno vedel na tej stránke po anglicky. Dali sme sa dokopy a namiesto do Tatier som začal chodiť do Hongkongu. Vidíš, aj to prináša život. Ale či môj plán o päť rokov vyjde je otázne, to je ďaleko. Neviem. Žijem zo dňa deň. Takto si to však viem predstaviť. Ak sa podarí, pozývam ťa potom na pohárik (úsmev).“