Dvakrát sa márne pokúšal dokončiť vysokú školu, pracoval ako športový novinár, no hlavne sa popri tom venoval pokru. Prešiel si pri ňom prakticky všetky pozície, aké sa dajú. Hral, díloval, robil floora. Teraz je poker manažérom najväčšieho slovenského poker roomu. Keď sa Filip Polášek prihovára v Banco Casino hráčom počas turnaja, srší z neho rešpekt a ráznosť. Presne tak, ako to má zo správneho manažéra vyžarovať.

Počas posledných dní, keď sa konal festival Slovak Series of Poker si mal asi slušný „záhul“. Ako zvládaš takéto akcie?
„Už je to lepšie ako v začiatkoch. Všetko je však o zvyku. Počas jedného dňa sme tu mali dokonca až štyri eventy. No a všetko prebehlo tak hladko, až mám pocit, že sme na niečo zabudli. Lebo to bolo celé až príliš easy.“

Ako hodnotíš celý festival?
„Osobne ho považujem za veľký úspech. Turnaje bez garancie s účasťou 200 entries, skvelý heads-up turnaj, ktorý si pochvaľovali hráči aj diváci, vyzbieraný stotisícový Main Event (na turnaji bol overlay 400 eur pozn. redakcie) a najmä veľké množstvo pozitívnych ohlasov od hráčov. Je to skvelý pocit a odmena za prácu celého tímu!“

Počas festivalu si si vyskúšal aj komentovanie. Aké to bolo? Užíval si si to?
„Veľmi! Od prvých záznamov a live streamov som si to chcel aspoň raz vyskúšať. V minulosti som už chvíľu zaskakoval za Laca Červeného, ktorý sa zdržal na ceste z Rozvadva. Bolo to super, no keďže som mal aj pracovné povinnosti, tak to nebolo ono. Teraz som sa na to aj lepšie pripravil a dúfam, že sa ľudia pri sledovaní nenudili.“

Si poker manažérom v kasíne. Určite to je veľká výzva a zodpovednosť. Ako si sa dostal k tejto pozícii? Predsa len, pokrová verejnosť ťa dlho vnímala aj ako hráča...
„Ja som bol všeličo (smiech). Začínal som ešte ako díler v starej prevádzke Golden Vegas. Tam som získal dostatok skúseností na to, aby som sa stal hráčom. Potom som sa vrátil na vysokú školu a na hranie nebolo toľko času. Urobiť dostatočný objem hraním live je totiž oveľa náročnejšie ako pri online. V tom ma oslovili z Concordu, či by som im nevypomohol. Zrazu som bol floor manažér a už som mal za sebou skúsenosti zo všetkých troch strán. Díler, hráč a floor. Vedel som preto, ako hľadať kompromisy pre všetky strany. Aj na základe toho som sa dostal do jednaní o pozícii tu v Bancu. Najskôr som to odmietol, no potom sa situácia zmenila. Moja osobná aj v kasíne. A dohodli sme sa.“

Čo ťa najviac baví na tejto práci?
„To, čo teraz poviem bude možno vyznievať ako dobré PR, ale cítim to tak. Je to to, že môžem niečo vrátiť tejto komunite. Mne dala veľmi veľa. Ľudí, kamarátov ako Borisa Gála či Ferkana. Bývame blízko seba v Petržalke, chodievali sme spoločne von a doteraz sa stretávame, hoci naše životy sa menia. Táto práca mi dala možnosť cestovať, žiť, ruka hore kedy sa mi zachce. A strašne veľa ma to naučilo. Beriem to ako vysokú školu, ktorú som na dvakrát nedorobil. Snažím sa robiť to, čo mi chýbalo v časoch, keď som hrával a v rámci možností všetko žmýkať na maximum, nech sa majú hráči čo najlepšie. Cestovať 500 kilometrov do Rozvadova pre dobrý turnaj si ľudia nezaslúžia.“

Si líder nemalého tímu. Bol si taký odmalička?
„Neviem. Keby si porovnal moje správanie v detstve s tým, čo mám teraz, tak tam nie je žiadna zhoda. Bol som arogantný cholerik, čo všetko vie a všade bol. Možno až na strednej som sa začal profilovať k sangvinikovi a líderskému typu. Odmalička som hrával šach, potom bol na matematickom gymnáziu, hrával strategickú hru Magic: The Gathering, následne poker. Analýzy som mal preto v sebe odmalička.“

Ako poker manažér si v kasíne prakticky celý deň. Máš čas aj na hranie turnajov?
„Nie, prakticky vôbec. Za posledný rok som odohral asi päť eventov. Na viaceré som sa aj chystal, ale niečo mi do toho prišlo. No a keď som sa aj vybral, skončilo to neslávne. Išiel som na posledné GCOP do Rozvadova. Vybral som sa ráno o pol desiatej, turnaj sa začínal tuším o druhej či tretej. Dorazil som tam pätnásť minút pred začiatkom, spokojný, v pohode. Marek Fritz mi ešte vybavil ubytko. Naskočil som do turnaja a v polke tretieho level som dostal suckout na dvojouter. Šesťdesiattisícový pot bol v čudu. Sadol som sklamaný do auta a išiel domov...“

A ako je to na turnajoch, čo organizujete?
„Jasné, že by som si ich rád zahral. Veď napokon, kto nechce náramok? Kto nechce dvadsaťtisíc eur? Kto nechcel tigra z Tanna delle Tigri? Bol to len plyšák, ale symbolizoval, že si porazil všetkých hráčov. Niekedy som povedal, že budem prvý slovenský Triple crowner (triumf v EPT, WPT a WSOP). No, to sa mi už asi nepodarí. Minimálne Janko Bendík má predo mnou náskok (úsmev). Ale späť k tým turnajom. Problém je, že ja by som si tie turnaje aj rád zahral, ale z manažerského hľadiska tak neurobím. Od začiatku razíme politiku, že nemáme a nenasadzujeme do turnajov house playerov. To znamená hráčov, ktorých by sme nasadzovali do turnajov, keby sa nevyzbierala garancia. Už som prestal viesť vojnu a ľudí o tom presviedčať, pretože je to je tak zakorenené, že to ani nepripustia. Možno aj tento festival, kde boli dva turnaje bez garancie a prize pool sa vyzbieral do astronomických čísel v porovnaní s buy-inom ma utvrdil, že moje rozhodnutie nehrať ich je správne. Neviem, čo by sa totiž stalo, ak by som náhodou vyhral, aká by bola reakcia ľudí. Riskovať to nechcem. Jasné, mohol by som to teoreticky vydealovať, ale zas, nechcem hrať turnaj, ktorý nemôžem vyhrať.“

Veľmi ti chýba hranie?
„Už ani nie. Stále je totiž veľa práce. Paradoxne ma už však ani tak nebaví holdem. Radšej si dám 2-7 či iné draw games a bavím sa niečim iným. Ale do toho Rozvadova som sa tešil, hoci, skončilo to neslávne. Cez leto si hádam ťuknem niečo iné.“

Čo je najťažšie na príprave veľkého turnaja?
„Nevedomosť. Čo očakávať, čo priniesť. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal. Možno ku kuchárovi, ktorý má pripraviť večeru pre dvesto ľudí a nič o nich nevie. Je to také, že robíš event a pracuješ s neúplnými dátami. Od zohľadnenia počasia až geopolitickú situáciu. Predsedáme Rade Európy, zohľadnilo sa to napríklad v cenách ubytovania v Bratislave. Aj na základe týchto vecí hľadáme optimálno. Napríklad, spravili sme dve výborne Masters, tretí diel tejto série nám nevyšiel a bol tam 20 000 overlay.“

Čo potom, keď príde takýto neúspech?
„Osobne to dosť prežívam. Beriem to ako zlyhanie, konkrétne to tretie Masters. Preberám, čo sa dalo urobiť inak a tak. Je potrebné prekopať množstvo dát.“

Mávaš „turnajovú horúčku“ pred veľkou akciou?
„Záleží od toho, ako sa čo stihne pripraviť. Už nebývam na ihlách, hoci obzvlášť pri nových veciach cítim zdravú nervozitu. Spomeniem heads-upový turnaj, ktorý sme robili prvýkrát. Nemali sme žiadne podklady. Akurát tak nejaký americký vzor.“

Ako vôbec vznikla idea urobiť heads-upový turnaj?
„Festival vznikol, možno prekvapujúco, asi tak za hodinu. Už dlhšie som mal nástrel v hlave. Ponúkal som ho už ako díler v Hrone. Teraz som si sadol, pustil hudbu, zamyslel sa a dal dokopy program. Potom som to ponúkol blízkym spolupracovníkom, bez ktorých by tu nič nebolo a to Jakub Mikulec a Janko Packa. Povedali, že vau, urobme to! A tak sme začali. Urobili promo, hľadali vhodný dátum. Festival sme spojili s našimi narodeninami. Prvý náramkový event začal rok od nášho otvorenia.“

Napĺňa ťa čo robíš?
„Je to super, hoci, už som mal mierny syndróm vyhorenia. Bol som dokonca už aj na odchode. Mal som pocit a miestami aj stále mám, že môj prínos pre kasíno a komunitu už nie je taký, ako by mal. Možno by mal prísť niekto iný, kto to napáli ako ja pred rokom. Tým pádom to bude lepšie pre hráčov, zamestnávateľov, firmu. V ideálnom prípade sa niekto taký nájde, v inom sa vrátim s novými nápadmi. Uvidíme, poviem viac po lete.“

Posunula sa za ten rok slovenská pokrová komunita?
„Určite. Už len to, že nemusia cestovať každý mesiac niekam za dobrým turnajom. Takmer každý mesiac robíme stotisícový turnaj. Ďalšia vec je, že komunita sa drží na jednom mieste, a tým pádom si pomáha. Boj garancií v Bratislave trval krátko, to sa nedalo udržať. Na druhej strane, niekto si môže povedať, že už pre komunitu nechceme nič nové robiť. Zavreli sme konkurenčnú prevádzku a máme to v paži. To nie! Chceme dlhodobo ponúkať nadštandard a vždy o niečo viac, ako sa dialo v iných kluboch.“

Na svojej pozícii si rok. Máš za ten čas nejakú spomienku, na ktorú nikdy nezabudneš?
„Za ten rok sa toho teda stalo, šedín mi pribudlo dosť (smiech). Asi nikdy však nezabudnem na plné kasíno pri oficiálnom otvorení v septembri, kedy tu bolo šesťsto až sedemsto ľudí. Takisto na to, keď som robil prvé kvartálne uzávierky. Zrazu som si musel sňať ružové okuliare a uvedomiť si, že niektoré veci nefungujú ideálne. Možno to znie čiastočne arogantne, že tak veľa vecí sa stalo, že to, čo by som ešte pred pol rokom považoval za výnimočné, sú už banality. Pri openingu sme mali garant 30 000 a mali z toho poriadny rešpekt. Teraz máme za sebou niekoľko turnajov s garantom 100 000 eur.“

Čo je tvojím manažérskym snom? Aký event?
„Už som to spomínal aj dávnejšie. Jedným z cieľov je urobiť zástavku EPT alebo WPT. Začali sme jednať s predstaviteľmi Eureky. To by bol prvý veľký úspech. Potom by nasledovali ďalšie veľké veci. Tie kasína, čo ju zvládnu zorganizovať, sú v hľadisku väčších sérii. A to je náš cieľ.“