Prvú časť rozhovoru nájdete tu:
Ako si už spomenul, pracoval si aj s veľa hviezdnymi menami, ktoré sú známe skôr v iných oblastiach. Napadne ti teraz nejaký zážitok s tým spojený?
„Vezmime si Borisa Beckera. Keď som ho kedysi dávno fotil v Dortmunde, stala sa zaujímavá vec. Nemeckí novinári vrátane Bildu boli pozvaní, aby prvých päť minút turnaja mohli fotiť pána Borisa Beckera. A zhodou okolností vedľa Borisa Beckra sedel niekto, kto vyzeral ako Boris Becker. Takže všetci nemeckí novinári naskočili na jeho suseda, a v okamihu, keď dorazil pravý Boris Becker, vyjavene pozerali, že veď to nie je Boris Becker.“
A mal niekto aj nejaké hviezdne maniere, o ktorých môžeš aj hovoriť?
„Hviezdne maniere... Keď som fotil Neymara v Monacu, tak mal so sebou ochranku, ktorá zabraňovala všetkým, aby si ho fotili na mobil. Pretože s ním pochopiteľne chcel každý selfie. Ale či to sú hviezdne maniere neviem, v podstate sa všetci správali normálne.“
A čo sa týka pokrových profesionálov, s ktorými si pracoval? Napríklad Negreanu, Ivey, Hellmuth...
„Tak Negreanua som mal v Pokerstars v tíme. Daniel je fajn, mám ho rád, je to ukecaný chlap. Keď ho niekde stretnem povie mi „ahoj Tomáš“ a ja mu „nazdar Daniel“. Je to v pohode. Veľmi rád mám ElkYho (Bertrand Grospellier). Fajn chalan, fér, za roky čo spolupracujeme sme vždy spolu veľmi dobre vychádzali. Samozrejme by som mohol menovať celú radu hráčov, ktorí sú absolútne okej. Mám strašne rád Orpena (Orpen Kisacikoglu), Greenwooda. Vážim si Steva O‘Dwyera. To sú hráči, s ktorými spolupracujem roky, a ktorí ma nikdy nesklamali. Je ich celá rada. Inak vieš čo bolo pre mňa také najťažšie? Ono to ani nebolo, že najťažšie, ale také nepríjemné. Vzhľadom na to, že mám s hráčmi dobré vzťahy, tak v dobe covidu som mal na starosti High Roller v Prahe na EPT, a prakticky som musel za všetkými ísť, a požiadať ich, nech si dajú respirátor. Myslím si, že vtedy keby to robil niekto iný, nedopadlo by to dobre. Pretože som to musel hovoriť napríklad Leonovi (Tsoukernikovi – pozn. red.), Tonymu G a ostatným na super high rolleri. Všetci to rešpektovali, pretože vedeli, že to robím pre dobrú vec, a so všetkými mám normálne vzťahy.“
Myslíš si, že niektorí hráči by to od niekoho iného nerešpektovali?
„Určite nie. Je to o dôvere, a keď si človek za roky vybuduje nejaký vzťah s hráčmi, až priateľský, tak je potrebné ich nesklamať. A oni už vedia, že ja ich nesklamem, a ja viem, že oni nesklamú mňa.“
Ako vnímaš pokrovú komunitu teraz, akým smerom to ide? Tie kauzy a podobne ?
„Kauzy a iné veci vždy boli a budú. Kauzy a veci sú o tom, že niekto z hráčov má reklamu. A či už je ta reklama negatívna alebo pozitívna... Zoberme si napríklad Bryna Kenneyho. Bryn Kenney je fajn chalan, s ktorým sa osobne poznám. Tento rok som sa s ním rozprával na Bahamách. Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo sa dialo (podozrenia z podvádzania – pozn. red.), ale podľa mňa je aj tá negatívna reklama pre neho reklamou. Mne vždy prišiel okej. Čo sa týka ostatných káuz, napríklad kauzy Mikiho (Martin Kabrhel – pozn. red.)... Mikiho poznám, on by to nikdy neurobil. Jedinú chybu čo urobil, bolo že vstával od stola, a trochu prestrelil správanie v highrolleri. Ale inak sa držal všetkých pravidiel, a rovnako ako Leon, by som v tomto prípade za neho dal aj ruku do ohňa. V mnohých prípadoch to vidím tak, že sa hráči skôr mstia. Za to, že niekoho neradi vidia pri stole. A to sa mi nepáči, pretože každý má právo hrať. A je na ňom a na jeho štýle, akým spôsobom hrať bude. Miki hrá svoj štýl, ale veľa ľudí ten štýl nemá rado.“
Teraz, keď sa rozprávame, je krátko po Lichtenštajnskom WPT Prime. Ako sa ti tam páčilo a pracovalo?
„Pozri sa okolo seba, na tú zeleň. Lichtenštajnsko je nádherná zem. Aj keď je to tu trochu drahšie, ako na čo sme zvyknutí. Ale WPT ako také malo obrovský úspech. Finálový stôl, aj keď tam neboli nejaké známe mená, tak páni si to užívali. A bolo to veľmi pekné a vydarené. WPT zlomilo európsky rekord, a ja som šťastný, že som bol súčasťou tímu. A súčasťou úspechu.“
Teraz ako sme boli v tom Lichte , hovoril si mi jednu veľmi čerstvú v podstate tragikomickú príhodu. Podeľ sa aj s ostatnými.
„Aha myslíš to s nohavicami. No vzhľadom k tomu, že som chcel urobiť čo najlepšiu robotu, ako vždy, a kasíno mi odporučilo aby som šiel fotiť ohňostroje na strechu, tak keďže to už trochu poznám a viem čo mám robiť, chcel som mať kasíno aj ohňostroj pred sebou. Čo bohužiaľ znamenalo ísť tak kilometer do poľa. Takže som zobral dva statívy, dva fotoaparáty a bežal som asi 10 minút a stál som v bezpečnom odstupe od ohňostroja, aby som to nafotil. No samozrejme tam bolo vlhko, čo som si nevšimol. Keď som sa vrátil do kasína, bol som zablatený až po kolená. Následne som to musel nejak riešiť. Čírou náhodou, to sa mi fakt nestáva často, som otvoril kufor, a zistil som, že nemám náhradné rifle. Tak som sa musel zahrať na práčku a vyprať si ich. A vzhľadom k tomu, že v Lichtenštajnsku je dosť vlhko, čo by ma v živote nenapadlo, tak rifle schli dva dni. Medzitým som musel použiť svoje nohavice, v ktorých lietavam. Ale nakoniec uschli a všetko dobre dopadlo.“
Takže na dobrú fotku musíš niekedy zažiť aj takéto veci.
„Samozrejme. Na dobrú fotku sa niekedy musíš hrať na MacGyvera a improvizovať.“
Taká otázka možno skôr pre fajnšmekrov. Akú techniku používaš, ako sa to časom zmenilo?
„Turnaje som začal fotiť jednou z prvých zrkadloviek od Olympusu, ktorá vtedy stála úplne raketu. Potom som prešiel k Nikonu, a s tým som spokojný do dnes.“
Inak koho z českého a slovenského pokru si najviac vážiš?
„Tak to ti poviem úplne presne. Je to človek, ktorý niečo vybudoval na zelenej lúke, postaral sa o český online, a veľmi pekne sa správa k hráčom. Má môj rešpekt a ja si ho vážim. Je to Leon Tsoukernik.“
Máš mimo tejto práce vôbec čas aj na nejaké hobby?
„Vždy som mal rád nože, a vždy som sa chcel naučiť ako ich zručne brúsiť. Ale nikdy v živote by mi nenapadlo, že by som si ich mohol sám vyrobiť. Keď bol covid, a ja som sa staral o deti, tak som si skúsil vyrobiť prvý nôž. A ten prvý som vyrobil z damašku. Zistil som, že ma to baví, a že to má zmysel, pretože to tu ostane ešte aj po tom, ako tu už nebudem ja. Takže už som ich pár v živote vyrobil, aj pár rozdal. Ale nikdy to nebudem robiť pre peniaze, robím to pre radosť. A keď už robím tie nože, môžem povedať, že ich využívam aj pri rybárčení. Ako veľa cestujem, tak si niekedy urobím aj čas na to. Raz, keď sme boli na Bahamách, tak sme si tam vyšli aj s jedným fotografom z Argentíny na ryby. Chytali sme z brehu na mori, to bolo úplne úžasné. Niečo sme aj chytili, ale hlavne som tam zažil jeden zo svojich najkrajších okamihov v živote, keď som videl skákať manty obrovské. To sa len tak nevidí. Stretli sme tam potom miestneho domorodca, tak sme sa ho pýtali, prečo tie obrovské manty skáču z toho mora. A on, že lebo na nich útočia žraloci. Ja som si to googlil a niečo na tom je.“
To je paráda, že si nájdeš čas aj na toto. Hráči chodia k stolom chytať iné ryby a ty chodíš pekne s udicou.
„Tak. A čo sa týka iných vecí, tak asi ako väčšina chlapov, mám rád šoférovanie. Občas nie úplne pomaly, ale z istých dôvodov nemôžem povedať koľko. Vo svojom živote som toho už jazdil dosť. Vidíš, napríklad naposledy v Rozvadove jeden z mojich priateľov, high stakes hráč Emil (Emil Bise – pozn. red.), keď prišiel na svojom Lamborghini, tak za mnou prišiel, a hovorí, „Tomáš, prosím ťa, ja chcem aby si jazdil na mojom aute“. A ja že nie, už som unavený. Ale keď za mnou prišiel viackrát, a už okolo neho krúžili hráči, nech ich zvezie, tak som sa rozhodol, že si teda zajazdím. Vyšiel som von, a vidím, že tam má Emil úplne nové lambo z limitovanej edície. Bolo to šialené. Keď som na to šliapol, z prístrojovej dosky zletel náramok WSOP, vtedy ho Emil našťastie chytil. Ja som si to dosť užil. Ale tá cesta späť. To som ho poprosil, nech mi ukáže, čo lambo dáva naplno. A áno, drahí priatelia. Poviem to tak, tri hodiny som potom rozmýšľal, či budem zvracať alebo nie. Nakoniec som to ustál, ale bolo to náročné. To Lamborghini malo aj na mňa veľké zrýchlenie. Ale niekedy ešte v roku 96-97, keď som jazdieval do Nemecka, tam sme šli na tú dobu fakt ultimátnymi autami. Tie jazdili aj 290 km/h. Takže jazdieval som rýchlo a veľa. Ešte mám jeden sen, ktorý si snáď niekedy splním. Je to ísť cez 300 km/h, chýba mi k tomu ešte 10, tak mi držte palce.“
Ako dlho sa ešte do budúcna vidíš v tejto práci?
„Kým ma to bude baviť, kým budem robiť ľuďom radosť svojou prácou, tak budem spokojný. Ak raz už nebudem vládať, tak to zabalím a pôjdem do dôchodku.“
Je niečo, čo by si dodal na záver?
„Všetkým čo sa dočítali až tu, dám jednu radu. Buďte fajn, buďte pozitívni a ten úspech príde. Aj keď niekedy príde downswing, aj ten má koniec. A potom príde upswing a o tom to je. A ešte chcem povedať, že ako sme boli teraz v tom Lichtenštajnsku, tak keď som uvidel ten finálový stôl od vás (Spadepoker crew) tak som bol nadšený. Som rád, že sa vám darí, a vždy vás budem podporovať. Veď sme vlastne krajania, „čechoslováci“ a ja som na to hrdý.“
